„Carly, povedz, že sa mi sníva,“ žasol som.

„Nie, Shane. Toto je realita,“ ozval sa jej hlas pri mojich ušiach. Všetci sme boli navzájom prepojení, slová všetkých členov posádky sa ozývali z prístroja v helme.

Scott sa rozbehol dopredu a po niekoľkých metroch sa obrátil na skupinu. „Páni, sme v raji!“

Mal pravdu. Príroda, rozprestierajúca sa všade navôkol, pripomínala raj. Bujaré stromy s červenými a zelenými listami, vejúce v jemnom vánku, a bujná zelená tráva, siahajúca mi po lýtka, sa pravidelne vlnili v rovnakom rytme. Na ľavom boku od nás ležalo malé jazierko, ktorého jagajúca sa voda odrážala červenkasté lúče malého slnka. Občas niečo prebehlo okolo našich nôh, no hustá tráva nám bránila vidieť neznáme miniatúrne tvory. V diaľke sa týčili vysoké skaly a útesy, z ktorých sa kolmo k zemi rútili prúdy priezračnej vody. Nad hlavami nám preletel kŕdeľ čudných vtákov so štyrmi krídlami a chápadlami visiacimi z ich brucha. Bolo to úžasné, nedokázal som uveriť, že môže existovať niečo tak krásne. Všetci sme sa obzerali a hľadeli na to prírodné bohatstvo okolo nás.

„Dosť bolo žasnutia. Máme tu prácu,“ prerušil naše nadšenie nadporučík Baker.

Len sa nezblázni, pomyslel som si.

Všetci sa ihneď uvedomili a podišli bližšie k staršiemu mužovi, ktorý mal na sebe červený skafander.

„Mike, Scott, prezrite oblasť do tridsiatich metrov. Lewis ty pôjdeš so mnou pre transportér. Ostatní, máte zatiaľ voľno,“ rozkázal nám nadporučík a odpochodoval so žoldnierom k mostíku, ktorý bol zatiaľ zatvorený na opačnej strane lode.

„Ľudia, myslím, že toto je zatiaľ najväčší objav v našej histórii,“ povedal jeden z mužov, ktorý si sadol na trávou pokrytú zem.

Pozrel som sa na svoj sup-booster. Zvolil som niekoľko volieb a na displeji sa mi začali vykresľovať potrebné údaje. V atmosfére sa nachádzal kyslík. „Máš pravdu, je to najväčší poklad, aký sme zatiaľ našli. Nachádza sa tu kyslík,“ potvrdil som a naspäť sa zahľadel do prístroja. Ukázal mi aj tri neidentifikovateľné prvky. „No nedávajte si dole helmy. V ovzduší sú aj iné plyny, ktoré nepoznáme.“

Scott sa aj s Mikeom, žoldnierom, s ktorým sa minulú noc spoznal, vybral dopredu preskúmať okolie, ako mu to prikázal Baker. Všetci sme postávali a posedávali v tichosti. Nebolo tu miesto pre slová. Niekoľko minút sme boli uzavretý vo svojich myšlienkach a vychutnávali si každý detail tejto neobvyklej prírody. No o malú chvíľku jej príjemné zvuky prehlušil zvuk motoru. Mostík na opačnej strane lode bol spustený a veľké kolesá transportného vozidla sa po štyroch rokoch opäť roztočili. Za volantom sedel žoldnier, o ktorom som nevedel nič okrem toho, že sa volá Lewis. Transportér sa zastavil hneď vedľa mňa a ja som začul hlas nadporučíka Bakera. „Connor! Choď pohľadať Scotta a Mikea. Nemôžeme na nich čakať večne.“

„Rozkaz,“ odpovedal som, no vtom sa obaja vynorili z hustého porastu.

„Už sme mysleli, že odídete bez nás,“ ozval sa Scott. „Je ten transportér dobrý nápad? Robí veľký rámus.“

„Sklapnite, vojak McGregor! Tejto akcii velím ja. Viem čo robím,“ vyštekol na neho agresívne.

Hlupák arogantný, zanadával som si v duchu. Ešte dobre, že nepočujem Scottove myšlienky. Ten musí kypieť od nervov. Baker  bol v skupine naozaj nenávidený. Nechápal som, ako sa mohol dostať v armáde na post nadporučíka.

„Nasadať!“ rozkázal oddielu a chopil sa volanta.

Všetci sa snažili dostať do transportéra čo najrýchlejšie, aby Bakera nerozčúlili ešte viac. Čoskoro budem musieť zakročiť a vykonať kapitánove pokyny, pomyslel som si.

„McGregor, poteším vás. Pri vodopádoch odstavíme transportér a pôjdeme po vlastných. No najprv sa budete musieť vyšplhať hore skalami a zhodiť nám lano,“ povedal nadporučík so škodoradosťou v hlase.

Scott bol čoraz nervóznejší z Bakerovho správania. Myslím, že si na neho nadporučík zasadol. To je jedna vec, ktorú v armáde nenávidím –  neprofesionálnosť.

Vrúbkované kolesá pod transportérovou váhou ohýnali trávu aj malé kríky, ktoré sa im priplietli do cesty. Motor hučal desiatky metrov naokolo a všetky živočíchy vyplašene bežali ďaleko od im neznámeho monštruózneho stroja.

Rozhliadol som sa na všetkých členov posádky, oblečených v skafandroch, a zahľadel som sa na postavu v žltom, ktorá sedela oproti mne. Naťukal som pár príkazov do sup-boostera a zadal identifikačný kód Carlynej vysielačky. Na displeji mi vybehol nápis „prepojenie úspešné“. Vedel som, že teraz naše hlasy nezačuje nik iný.

„Carly, počuješ ma?“ opýtal som sa.

„Jasné. Prečo by som nemala?“ zasmiala sa, netušiac, že ju počujem iba ja.

„Práve ťa nepočuje nikto, okrem mňa. Chceš mi niečo povedať?“ povedal som.

„Hm. Milujem ťa,“ ozvalo sa pri mojom uchu a presne som vedel, že sa pod jej helmou skrýva potmehúdsky úsmev, ktorý mi tak chýbal.

„Aj ja teba. No chcem ti povedať ešte jednu vec. Prosím, nepúšťaj sa do konfliktu s Bakerom. Dnes má obzvlášť zlú náladu. Nevydržal by som, keby sa rozkrikoval ešte aj na teba. Ak to bude takto pokračovať, zakročím.“

„Čo chceš, preboha, urobiť?“ opýtala sa vystrašene.

„Len to, čo mi prikázal kapitán O’Sullivan,“ ubezpečil som ju.

„Fajn. Dávaj si pozor,“ povedala Carly.

„Aj ty,“ usmial som sa pod helmou a odomkol naše komunikačné vysielačky.

Pozrel som sa na oblohu a všimol si červené slnko, ktoré na nás žiarilo. Bolo priamo nad nami. Voľným okom som videl, ako sa posúva na oblohe. Na tejto planéte sa deň a noc striedajú veľmi rýchlo. Budeme musieť prespať v divočine, pretože vracať sa na loď by bolo zbytočné.

Keď sme konečne dorazili k vodopádom, nadporučík Baker odstavil auto na menšej čistinke. Všetci sme z neho rýchlo vystúpili a rozhliadli sa. Voda, ktorá padala z útesov, vysokých aspoň tridsať metrov, hučala všade navôkol. Roztriešťovala sa o ostré hranaté skaly a rozprskovala sa až na nás. Voda odtekala veľkou riekou ďaleko od nás. V priezračnej vode sme videli tie najzvláštnejšie ryby. Ak sa nimi vôbec dali nazvať.

Scott podišiel k vode čo najbližšie a čupol si. Sledoval všetky stvorenie, ktoré v nej plávali, keď zrazu šmahol rukou do vody.

„Pozrite sa, čo som chytil!“ skríkol a obrátil sa.

V jeho ruke som uvidel zvláštneho živočícha. Prešiel som k nemu a zapozeral sa na zviera. Vyzeralo ako raja, no v oveľa menšom prevedení. Oči doslova svietili zelenou farbou a v papuli sa týčil rad ostrých tenkých zubov. No čo ma na zvierati fascinovalo najviac, boli chápadlá vyrastajúce zo spodnej strany tela, rovnako ako aj u zvláštnych vtákov, ktoré som si všimol pri našej lodi.

Scott sa zrazu s počudovaním v hlase ozval: „Čo do pekla?“ Začal mykať rukou zhora dole. „Ten sviniar sťahuje chápadlá!“

Znervóznel som. Netušili sme o týchto živočíchoch nič. Nevedel som, čo to znamená.

„Dopekla, sťahuje sa stále viac a viac,“ začal kričať od bolesti. „Shane, urob niečo!“

Skúsil som chytiť živočíchove chápadla a odtiahnuť ich zo Scottovej ruky. No nešlo to. Ich tlak sa ešte zväčšil. Môj kamarát kričal ešte viac. Všetci sa na nás nervózne pozerali. Nevedeli, čo sa deje.

Až teraz som si uvedomil vážnosť situácie. Môj kamarát môže prísť o ruku, zľakol som sa. Vytiahol som dýku z puzdra a zarezal som ju priamo do ryby.

„Nepomáha to!“ skríkol Scott.

Praskli mi nervy. Takýto malý živočích sa s nami nebude zahrávať. Pevne som uchopil nôž a precízne som odrezával jedno chápadlo za druhým. Keď som odrezal aj posledné, zviera sa už nemalo ako udržať na Scottovej ruke a spadlo na zem.

Scott zatriasol rukou vo vzduchu a bolestivo sykal. „Sviňa jedna mizerná,“ zanadával.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ opýtal som sa ustarostene.

„Našťastie mi nič nezlomila, no stále to bolí,“ zasťažoval sa. „Poďme späť k ostatným.“

„Vojak McGregor, vidím, že máte priveľa energie. Poďte. Vyleziete na skaly, tak ako som vám to sľúbil,“ povedal Baker pomstychtivo a ukázal rukou na vysoké útesy.

„Nadporučík, Scott skoro prišiel o ruku. Spravím to radšej ja,“ zastal som sa ho.

„Nie! Vedel, čo ho čaká. Nemal robiť hlúposti. Určite to nie je až tak zlé, aby to nedokázal.“

„To je v poriadku, Shane. Zvládnem to,“ vykročil Scott dopredu a pozeral sa na nadporučíka Bakera, keď okolo neho prechádzal. Vzal z transportéra lano, prehodil si ho cez plece a prešiel ku skale. Určite bola vlhká, keďže bol vzduch plný malých vodných kvapôčok.

Scott bol z nás v šplhaní najlepší. S ľahkosťou vyskočil a uchopil sa najbližšieho úchytu. Nohou sa zaprel o ďalší a vytiahol sa vyššie. Postupoval rýchlo a elegantne, no zároveň opatrne. Vedel čo robí.

Už bol v polovici, no vtom sa jeho poranená ruka pošmykla na klzkom kameni. Nečakal to a nohy sa mu z výčnelkov zošmykli tiež. Zostal visieť len na jednej ruke. Všetci sme spontánne zhíkli a hľadeli do výšky na neho. Obávali sme sa najhoršieho. A to, že jeho ruka neudrží váhu celého tela.

„Pomoc!“ skríkol Scott.

„Už ste šťastný? okríkol som Bakera a rozbehol sa ku skale. Rýchlo som začal liezť za mojím kamarátom, snažiac sa mu pomôcť. Skaly boli naozaj klzké, musel som byť veľmi opatrný, aby som neskončil ako Scott. Pozrel som sa dole, a keď som uvidel ostatných členov posádky aspoň desať metrov podo mnou, zakrútila sa mi hlava. Nepozeraj sa dole. Teraz nesmieš spanikáriť, pokarhal som sa a pokračoval. „Drž sa Scott, už som skoro pri tebe,“ skríkol som na svojho druha.

Prekladal som jednu ruku za druhou, snažiac sa udržať na mokrých útesoch. Asi po minúte som konečne dorazil ku Scottovi. Podal som mu ruku a on mohol bezpečne stúpiť nohami na výčnelky. „Drž sa,“ povedal som mu. „Daj mi lano. Vyleziem hore a zhodím ti ho.“

Keď som mu z ramena stiahol modrý pevný povraz, začal som liezť vyššie. Musel som sa koncentrovať. Ak by som sa prestal sústrediť a začal rozmýšľať nad inými vecami, skončil by som dole na zemi za pár sekúnd.

Zostávalo už len pár posledných metrov. No zrazu, keď som sa pravou rukou pustil úchytu, lano sa zošmyklo z ramena. Všimol som si to a v poslednej chvíli som ho zachytil. No moje telo sa príliš nakláňalo a zrak smeroval priamo dole. Keď som uvidel mojich spoločníkov ako malé bodky, začalo mi byť srdce. Dávaj pozor, hlupák, povedal som si.

„Pokračuj, Shane!“ ozval sa Carlynin hlas vo vysielačka pri mojom uchu.

Zaprel som sa nohami a vyskočil som smerom hore. Len tak-tak som sa rukou chytil vyčnievajúcej skaly na ľavo odo mňa. Pár krát som preložil moje končatiny a uvidel som okraj útesov. Vyškriabal som sa hore a postavil sa nohami na pevnú zem. A je to, odfúkol som si zložil ťažké lano na zem. Rozmotal som ho a jeden koniec som priviazal špeciálnym uzlom k neďalekému stromu. Prešiel som naspäť k okraju a zhodil zvyšok dole tak, aby sa ho mohol zachytiť Scott. Vydýchol som si a uvoľnil svoje telo. Takúto dávku adrenalínu, som už dlho nezažil. Baker to tentoraz prehnal, pomyslel som si.

O pár minút boli hore všetci členovia posádky, vrátane Scotta. Slnko sa presunulo smerom k horizontu, zostávala maximálne hodina denného svetla. Pravý čas, na rozloženie tábora.

„Cez noc zostaneme tu. Ja a Scott pôjdeme nájsť nejaké drevo, aby sme si mohli založiť oheň,“ povedal som a vykročil smerom k lesu, keď ma vtom za rameno chytila niečia ruka.

„Stojte, poručík Connor,“ ozval sa Baker. „Myslím, že tu velím ja.“

Obrátil som sa a pozrel priamo na neho. Cez helmu som mu nevidel do očí, no aj napriek tomu, som sa snažil znieť čo najautoritatívnejšie. „Mýlite sa, Baker. Na príkaz kapitána O’Sullivana vás zbavujem velenia.“

„Čo si do pekla myslíte, že robíte?“ pýtal sa starec neveriacky. Nečakal to.

„To, čo je správne.“ Rozzúrene som spravil krok dopredu, až sa naše hlavy takmer dotýkali. „Scott skoro zomrel, a to len kvôli vám a vašim neracionálnym rozhodnutiam. Dostal som príkaz prevziať velenie, po vašom akomkoľvek zaváhaní.“ Obrátil som sa na odchod, no hneď na to som čiastočne otočil hlavu a škodoradostne dodal: „Je mi to ľúto.“

Baker tam zostal stáť v tichosti a bez akejkoľvek reakcie. To neustále ponižovanie sa mu konečne vrátilo.

„Čo máme zatiaľ robiť my, pane?“ ozval sa jeden z členov posádky.

„Nájdite to najvhodnejšie miesto na prenocovanie, ktoré nebude problém kontrolovať. V noci musíme hliadkovať. Nevieme, čo všetko tu na nás číha.“